O tom, či sme už naozaj banánová republika
Dnešná doba zvádza častovať našu slovenskú a žiadnu inú republiku rôznymi názvami. Nie vždy úplne lichotivými. Nie, že by na to nebolo dostatok dôvodov, pretože zámienok hanbiť sa za svoju občinu na všetkých štyroch svetových stranách nám naši volení zástupcovia dávajú naozaj dostatok. Keďže však slová by stále mali mať svoj význam, dôležité je vedieť, čo v skutočnosti znamenajú. Ako keď oslík ide cez mostík z jedného myšlienkového brehu na druhý, dostávam sa nenápadne k tomu podstatnému - banánovej republike.
Ako pri mnohých veciach, aj banánová republika je pojem, ktorý je používaný často, ale nie všetci presne vedia, čo naozaj reprezentuje. Vystačíme si s tým, že je to akože republika, kde veci nefungujú v nejakej prehnanej miere, je závislá od máleho množstva, prípadne len jednej exportnej komodity a celá spoločnosť funguje predovšetkým na korupcií, úplatkoch a represii.
Historicky bol však tento pojem farebnejší, kvetnatejší a zaujímavejší. Údava sa, že ako prvý tento pojem použil americký spisovateľ O’Henry ako skrátený opis chudobných krajín Strednej Ameriky. Od konca 19. storočia boli krajiny ako Honduras, Guatemala, Kostarika, Panama, ale aj Kolumbia pod obrovským vplyvom troch najväčších amerických banánových spoločností, podľa veľkosti v tomto poradí: United Fruit Company, Standard Fruit Company a Cuyamel Fruit Company (v roku 1929 prevzatá UFC). Tieto spoločnosti pomocou úplatkov a zastrašovania skupovali obrovské plochy obrábateľnej pôdy, stavali železnice na transport banánov výmenou za pozemkové licencie, financovali politikov a diktátorov, ktorí robili politiku v ich záujme a hlavne, proti záujmom vlastných občanov.
Hoci napríklad Standard Fruit pestoval v niečom baťovský princíp a pri plantážach staval vlastné mestečká pre robotníkov, rovnako, ako ich konkurenti, brutálnym spôsobom zneužíval pracovné sily. Ľudia pracovali veľa, v mizerných podmienkach, za mizerné mzdy, pretože občania Spojených štátov si zaslúžia dostupné banány a banánové spoločnosti primeraný zisk. Keď sa robotníkom nepáčilo, zvyčajne nabehla štátna armáda a štrajk potlačila.
Asi najznámejší je takzvaný Banánový masaker, ktorý sa odohral v roku 1929 v Kolumbii. Počas masívneho štrajku zamestnancov plantáží kolumbijská vláda na naliehanie tej americkej poslala na štrajkujúcich armádu aj s delostrelectvom. Oficiálne zahynulo “pár tuctov ľudí”, podľa svedkov ich bolo viac ako 1000. Spoločnosť, vláda, aj médiá túto udalosť najprv bagatelizovali, potom popierali a nakoniec takmer zmizla z pamäti. Ak vám je to povedomé, na Banánový masaker, vrátane absurdného počínania vlády, médii a aj zmierenia sa obyvateľov, odkazuje Gabriel Garcia Marquez v knihe Sto rokov samoty.
Spoločnosti organizovali prevraty a puče aj v iných krajinách, najaktívnejšia v tom bola spoločnosť UFC. Vrcholom jej pôsobenia bol prevrat v Guatemale. Spoločnosť prostredníctvom úplatkov a absolútnym vplyvom na miestnu politiku (za aktívnej asistencie vlád Spojených štátov) získala prakticky monopol v Hodurase, Guatemale, Paname a Kolumbii.
Konkrétne v Guatemale vlastnila viac ako 40% obrábateľnej pôdy, ktorá väčšinou ležala ladom len preto, aby na nej nehospodárila iná banánová spoločnosť. Neutešená situácia v krajine doviedla v roku 1952 druhého demokraticky zvoleného prezidenta Jacoba Árbenza k pozemkovej reforme, keď chcel časť neobrábanej pôdy rozdeliť nemajetným a hladným občanom. Nebolo to “znárodnenie”, spoločnosť chcel kompenzovať hodnotou, ktorú pri pozemkoch sama udávala. Keďže UFC hodnotu kvôli nižším daniam umelo účtovne znižovala, označila túto reformu za krádež, lobovala u americkej vlády, ktorá následne Árbenza označila za komunistu, hoci ním nebol. To, samozrejme, na začiatku studenej vojny nebolo úplne ideálne a CIA počas Eisehowerovej vlády spustila operáciu PBSucces a Árbenza donútila odísť do exilu. Nie je asi úplne náhoda, že tak minister zahraničných vecí John Dulles, tak šéf CIA Allen Dulles (boli to bratia), mali majetkové väzby na United Fruit Company.
Po prevrate nastúpil američanmi podporovaný diktátor Carlos Castillo Armas, ktorý pozemkovú reformu zrušil, opozíciu brutálne potlačil, odbory zakázal a začala sa 36 rokov dlhá občianska vojna, v ktorej zahynulo 200 000 obyvateľov, prevažne počas vládnych masakrov.
Politika banánových spoločností s vládou Spojených štátov za zadkom viedla k vzostupu ľavicových a krajne ľavicových hnutí v celej Strednej aj Južnej Amerike. Podobný scenár ako v Guatemale si Spojené štáty zopakovali neskôr aj Čile, Granade a Nikarague a Stredná Amerika sa tak pod vplyvom tejto Monroeovej doktríny stala proxy bojiskom studenej vojny, kde Spojené štáty podporovali “pravicové” sily a ZSSR zas tie “ľavicové”: sandinistov v Nikarague, FARC v Kolumbii, či FMNL v Salvadore. Hoci sa podmienky pre robotníkov na plantážach postupne zlepšovali, stále majú ďaleko k štandardom vyspelého sveta a sú terčom kritiky až do dnešných dní. A na počudovanie, “banánové republiky” sú aj kvôli tomuto dodnes jedným z najväčších zdrojov ilegálnych migrantov do Spojených štátov, ktorým sa to samozrejme nepáči, lebo veď čo s tým oni majú.
Dnešné Slovensko nie je úplne doslova prekvitajúcou výkladnou skriňou pokroku a civilizácie, ale k situácii v týchto krajinách máme naozaj veľmi, ale veľmi ďaleko. Tak, ak sa vám bude chcieť, venujte pri najbližšej konzumácii banánu malú myšlienočku miliónom ľudí, ktorí tie svoje banánové republiky, riadené banánovými spoločnosťami, neprežili úplne v pohodlí a zdraví.
Na záver a do titulkov sa patrí uviesť aj osoby a obsadenie, pretože credit goes where credit is due: United Fruit Company sa dnes volá Chiquita a Standard Fruit Company sa dnes volá Dole.
